Všetci, čo sme sa narodili skôr, v časoch, kedy ešte rozhodoval totalitný režim a akési "postupy", sme boli v určitom veku tlačení k tomu, aby sme si vybrali, čím chceme vo svojom živote byť a čomu sa chceme venovať. Vždy to bolo a vždy bude ťažké rozhodnutie, hlavne ak si uvedomíme, že prvé veľké rozhodnutie robíme už niekedy v siedmej triede. To sme mali asi tak koľko rokov? Ledva 15? A už máme dostať občiansky preukaz a zároveň veľké rozhodnutie, kam bude náš život smerovať.
Neľahké rozhodnutie a veľa možností
V "mojich" časoch, sme mali na voľbu strednej školy vždy plno možností, nehovoriac o veľmi pekne spracovanej príručke, ktorú sme si kupovali za pár korún, kde boli vypísané všetky školy, ich podmienky na prijatie a zároveň aj to, aké kapacity budú otvárať, z čoho príjmačky budú a teda ste sa vedeli hneď rozhodnúť, čo vôbec je a čo nie je pre vás "možnosť".
Samozrejme, mať samé jednotky otvára dvere všade, ale - ako to už v živote chlapov chodí - kto z chalanov má celý život samé jednotky? Ja som tento prípad rozhodne nebol, aj keď som nebol úplne tupý, alebo tak, nechcelo sa mi učiť sa a tak som si dokázal nazbierať plno "krásnych" známok už len z toho, že som nemal domáce úlohy a tak podobne. Proste, také zlatíčko pre každého rodiča. Anyways... Podľa môjho prospechu som si mohol vyberať asi z tých najčastejších pozícií, aké sú automechanik, stavbár, murár a podobné. Prípadne niečo, kde by som nepotreboval matematiku, prípadne iný vedný odbor ako fyzika či chémia.
Aj keď, v dnešnej dobe chémiu - aspoň tú ženskú - dokážem celkom slušne odhaľovať, v škole mi to išlo asi tak možno prvé dva ročníky a potom sa to začalo komplikovať. Ale o tom som nechcel. Chcel som skôr o tom, že by mi ani vo sne nenapadlo, že moje rozhodnutia, ktoré som robil, ma privedú do práce, ktorú robím rád.
Od mantinelu k mantinelu
Tak o mne hovorila výchovná poradkyňa, keď mi robili posudok. Vraj by som rád robil všetko a zároveň aj nič. Priznám sa, je tomu tak v podstate doteraz, pretože fakt by som rád vedel robiť všetko, ale zároveň, pokiaľ nemusím, nevidím na to dôvod, aby som to robil. Ale prejdime k tým mantinelom, ktoré spomínam.
Na jednej strane som človek, čo je veľmi kreatívny a skôr umelecky založený, takže som sa chcel vždy venovať umeleckej tvorbe. V tomto smere som sa vybral ku talentovkám na umeleckej škole v bratislavských Palisádoch, ale aj na Račiansku polygrafickú, kde som sa chcel venovať grafike. Samozrejme, neboli to jediné školy, čo ma oslovili a tak trošku som sa nechal stiahnuť aj spolužiakmi, kde sa zvábili aby som išiel riešiť skôr nejaké to umelecké remeslo ako stolárstvo a podobne. Vôňa dreva ma vždy lákala, či už v časoch, keď som bol malý a kúrilo sa drevom, alebo celkovo, keď som si vyrezával alebo robil korbáče z prútia.
To všetko však bolo - ako by som to tak jednoducho... Na prd. Stále to bolo fajn, ale nenašiel som sa v tom.
Už ako dieťa som sa vždy vo všetkom vŕtal a zisťoval, čo ako funguje. Vždy som hľadal to, ako veci fungujú. Rozobral som všetko, čo išlo, kým to išlo. Síce som to nikdy neposkladal naspäť, ale to nebolo úlohou. Takže už keď som bol vo veku 14-16 rokov, začal som sa viac obzerať okolo seba a zapájal som sa do rôznych aktivít, ktoré boli k dispozícii. A tak sa stalo, že som sa začal viac hýbať v prostredí kultúrneho domu, kde som vyrastal. Neskôr som si v ňom vybavil aj brigádu a to bola moja prvá pracovná skúsenosť. Následne som sa vďaka tomuto pôsobeniu dostal k spolupráci pri rôznych eventoch, ktoré organizoval časopis Kamarát - napríklad súťaže Miss a Boy časopisu Kamarát.
Od detských MISS po Miss Slovensko
Keďže som mal plno skúseností, s každým ročníkom čo sa organizoval, som sa postupne dostával aj na iné pozície, pričom ku koncu som už bol na strane organizátorov a stal som sa aj choreografom prehliadky. To ma neskôr a v kombinácii s prácou pre médiá dostalo aj k tomu, že som sa od malých MISS základných škôl dostal k organizovaniu a celkovo k zákulisiu najprestížnejšej slovenskej miss - Miss Slovensko - ktorú organizoval produkčný dom Forza. Keďže som už načrtol fakt, že som sa tam dostal aj vďaka spolupráci a prácou pre médiá, bezpochýb sa dostaneme k tomu, že som očividne nezostal pri umeleckých prácach ale venoval som sa niečomu úplne inému - prácou v médiách.
Aj keď by som si nikdy na základnej či strednej škole nepovedal, že budem pracovať pre médiá, nakoniec sa to ukázalo tak, že moje slohové práce mi dali dostatočný predpoklad na to, aby som vedel písať. Neskôr, pod rôznymi mentormi, sa moje schopnosti samozrejme zlepšovali a začal som si uvedomovať všetky tie hodiny slovenčiny, kde ma pérovali všetky učiteľky a tak podobne. Neskôr, v pozícii editora a ešte neskôr šéfredaktora, som sa dopracoval k tomu, že som mohol ponúkať mediálne spolupráce. Ako to už však chodí v mojom svete, opäť to nebola tá konečná vec, ktorej sa venujem a z ktorej žijem.
Keďže sa mi páčila práca v zákulisí, vyskúšal som si aj pozície, ktoré výsostne patria pod rúško "tajomna" a takzvaný backstage - dostal som sa do úlohy, kedy som sa začal sám venovať fotografii, kamere a réžii. Úplne všetko mimo moju misu, ktorej som sa doteraz venoval, ale venoval som sa jej z dôvodu, že ma zaujímala a bavila.
Fotografia - kamera a všetko okolo
Okrem toho, že som sa už pomerne dlho hýbal v prostredí žien, som sa začal viac venovať aj tomu, čo k tejto veci neodmysliteľne patrí - fotorafii. Neexistuje backstage, ak nie sú fotografie a nie sú fotografie, kde nie sú krásne ženy. Takže jedno s druhým, slovo dalo slovo, kolega dal inštruktáž a pomaly ale isto som sa začal opäť formovať a meniť. Najskôr som samozrejme fotil všetko čo sa dalo, neskôr som sa zapojil do fotenia backstage z rôznych eventov, následne priamo fotenie eventov pre rôzne médiá a potom k foteniu modelov a modeliek pre komerčné a nekomerčné účely.
Keďže doba postupovala a veci sa menili v celom čase, z fotenia sa neskôr stalo nakrúcanie videí a tvorba multimediálneho obsahu sa kompletne prekopala, takže moje pôsobenie sa opäť zmenilo a z fotografie som prešiel za kameru. S odstupom času, bolo nutné od kamery prejsť ku strihu a miestami až ku samotnej réžii. Tu som sa síce necítil tak dobre ako za kamerou, ale tak má to predsa len svoje miesto v mojom živote, ktoré ma opäť dostalo do ďalšej úrovni môjho vzdelania a know-how.
Takže všetko to, čo som sa počas rokov od základnej až po dnešok naučil, som začal stále viac a viac využívať v tom, aby som sa vedel uplatniť na trhu práce.
Kde to všetko končí?
Písal som viac krát, že som pracoval pre médiá, takže určite nesmieme zabudnúť na to, že veľkou časťou môjho profesného života je práve práca pre médiá alebo priamo v nich. Prácou pre rozumejme, že som pracoval niekde inde, ale popri tom som napríklad ako fotograf, alebo kameraman, dodával multimediálny obsah (fotky, videá, reportáže a pod.), a prácou v médiách, že som bol priamo súčasť redakcie na nejakej pozícii, či už redaktora, editora, či fotografa.
Ale ako som písal, stále to nie je to, kde sa končí, pretože, toto robím vo svojej podstate stále. Či už fotím, ako hobby fotograf, alebo dodávam multimediálny obsah pre redakcie, moje hlavné pôsobenie alebo práca, je niekde, kde by ste ju vôbec nečakali.
Moja práca ma vo svojej podstate sprevádzala už od základnej školy, kedy sa začali využívať počítače. Už prvé "programovanie" ma nadchlo tak, že som si doma na krížikový papier značil koordináty, aby som vedel "kresliť" pomocou príkazov ako line(x,y) alebo draw(x,y) a podobne. Samozrejme, že sa to všetko časom menilo a musel som sa toho naučiť stále viac a viac, ale - dnes môžem s kľudom v duši povedať, že mám prácu, kde ma nijako neovplyvňuje pandémia a kde viem, že budem mať uplatnenie aj v ďalších rokoch.