No...a kam patrím ja? Úprimne, niekedy sama neviem. Niekedy som v stave, kedy už nechcem veriť ničomu a nikomu a inokedy mi vojde do života niekto a zase ma prepadne túžba mať sny a veriť v ne. Často krát v živote všetko závisí od jedinej náhody, sily osudu, vďaka ktorému sú napokon veci tak, ako sú...už ste sa niekedy zamysleli nad tým, keby jediný okamih vo vašich životoch bol o trošku iný, kde by ste boli teraz? Ako by sa váš život vyvíjal, ktorým smerom by sa uberal? Ja nad tým premýšľam neustále a nielen o tom, denne mi v hlave prebehne milión myšlienok, často krát aj maličkosti každodenného života a tie ma potom nútia premýšľať nad dôležitejšími vecami. Všetko, čo sa v našich pozemských životoch odohráva, je nám predurčené už pred narodením, všetky naše kroky sú sprevádzané rukou osudu a samozrejme našim pričinením. Už niekoľkokrát sa mi stali v živote veci, ktoré neboli pre mňa len obyčajnou náhodou, ťažko sa mi vysvetľovali, možno nejaká vyššia sila kráčala pri mne, možno práve osud chcel, aby sa veci stali tak, ako sa stali, v takom slede a príčine. Jedna malá zmena a všetko mohlo byť celkom inak. V konečnom dôsledku verím v to, že všetko čo nás v živote postretne, či už pozitívne alebo negatívne, všetko to má v našich životoch svoj dôvod, svoj čas a svoje miesto. Veľakrát nedokážeme a nechceme prijať skutočnosť, no až po určitom čase vieme pochopiť sled udalostí a dokonca niekedy všetko zapadá do seba ako skladačka...o tom by som mohla rozprávať, o veciach, ktoré sú pre mňa doposiaľ nevysvetliteľné a neuveriteľné... O jednom z mojich prežitých príbehov sa možno vyrozprávam niekedy nabudúce.
Asi to bude znieť hlúpo, ale som rada, že som si prežila isté veci, pretože každé trápenie mi predurčuje novú a lepšiu cestu, robí ma lepším človekom, vnímavejším, chápavejším a najmä ľudskejším. Všetko má svoj čas. Na to, aby prišlo niečo lepšie, musí odísť aj to dobré.. , aj keď si človek myslel, že mal vždy úžasného človeka pri sebe, aj tak vždy prišiel niekto, kto ho tromfol...niektorí ľudia prídu do našich životov iba na isté obdobie, etapu a navzájom si máme niečo odovzdať a je správne, že sa to s nimi skončí a oni odídu... uvoľnia cestu a energiu na to, aby mohol prísť ten pravý človek...
Ako vlastne pravá láska vyzerá? Je to cit neopísateľný slovami, cit, ktorý v nás prebúdza nové „ja“, cit, ktorému je také ľahké podľahnúť...Pravou láskou by mal byť niekto, v kom nenájdeme iba „frajera / frajerku“, ale človeka, ktorý bude pre nás našim druhým ja, človeka, ktorý nám bude najlepším priateľom, oporou a človeka, pre ktorého budeme znamenať niečo výnimočné. Ale nič v živote neprichádza jednoducho a bez ťažkostí. Osud nám pripraví často krát neľahké cesty plné prekážok, trápení a je len na nás, ako sa s nimi dokážeme popasovať a časom vyrovnať a čo je najdôležitejšie, čo pozitívne si vieme vziať práve z negatívnych zážitkov...
Láska je ako vtáča. Kým dospeje, preletí mnohými krajinami a vystrieda mnoho priateľov. No raz sa usadí a postaví si svoje hniezdočko. Keď mu ho sfúkne vietor, nevzdá sa a na záveternej strane si vybuduje nové, oveľa pevnejšie, ktorým nepohne ani víchrica. O tom je láska. Každý neúspech človeka poučí, a zároveň i vyprovokuje, a bude milovať stále viac a viac. A čím viac bude ľúbiť, tým viac si bude priať, aby i on bol milovaný…
Lepšie je dlhšie hľadať a usilovať o toho pravého, než partnera idealizovať. Proces uvedomenia si skutočných kvalít môže určité vzťahy rozbiť a iné zasa povzniesť na vyššiu úroveň. Búrka v ľudskom vnútri je typická pre prvé lásky, kde je mladý človek nekonečne šťastný a potom zase nešťastný a to je veľmi dôležité pre rozvoj vedomia. Ten, kto z nich vyjde víťazne, má šancu zvýšiť kvalitu svojho života a plne si užiť dar, aký mu láska poskytuje. Naopak ten, kto nezvládne bolestnú skúsenosť, neuvedomí si rozdiel medzi ideálom v našej mysli a skutočným človekom, na ktorého svoj ideál premietame.
Šťastie je cesta, ktoré hľadáme celý život... Cesta k pravej láske nikdy nie je jednoduchá, no človek, ktorý ju trpezlivo prejde, s vierou, že toto je to, čo som si vždy prial / -a...až vtedy pocíti, že má skutočné šťastie...
Tento článok mám od čitateľky Mirky. Čo poviete? Oplatí sa na to napísať pár riadkov?
Aký je tvoj názor?
Čo si myslíte, alebo aj ako ste reagovali...
Toto nie je vôbec pekné, ale ešte nik nereagoval na túto tému. Je to možné?