Realitou však bolo, že kým som nespoznal svoju (neskoršie) manželku, tak som viedol svoj život viac-menej tak nejako "počestne", alebo ak chcete, tak úprimne povedané, bez sexu. Bolo v celku zaujímavé, keď som počúval všetkých rovesníkov, ako to už majú dávno za sebou a ja som sa tváril, že mi je jasné, že je to všetko super a tak podobne. Desná skutočnosť bola taká, že som veril, že na mňa sa obráti šťastie a budem to akosi riešiť len s tou, pri ktorej budem skutočne cítiť, že je to na celý život. 

Áno, aj sa stalo. Jedného dňa prišla presne taká žena, pri ktorej som si povedal, že toto môže byť na celý život a tak som sa prestal viac brániť a išiel som do toho. Ona to vedela a aj keď som ja osobne nebol jej prvým, vôbec mi to nevadilo. Teda. Samozrejme, určité okamihy môjho života s ňou ma akosi potom mrzeli, pretože si človek tak nejako začal uvedomovať, že polovicu tých svojich ex ešte vo svojej podstate akosi stále vída a tí by boli najradšej keby som asi ani neexistoval, ale... To je iný príbeh. Ten, ktorý chcem rozpísať dnes, je ten, kedy som riešil trošku inú dilemu.

Mne bolo v tom čase niečo čerstvo okolo 23 rokov a aj keď môj vzťah akosi troskotal, povedal som si, že sa nemôžem utápať v tom, že nie všetko išlo podľa mojich predstáv, ktoré som o svojom prvom sexe mal. Ani o tom, že tá prvá bude aj tá jediná a tak podobne. Naivné sny chlapa, ktorý v živote vždy všetko venoval tomu, aby sa mali lepšie ľudia okolo a nie ja. Stáva sa. Ale poďme v príbehu ďalej.

Poznáte ten pocit, kedy idete po ulici a zrazu vám padnú oči na niekoho a v tej stotine sekundy sa vám navzájom stretnú pohľady? Čas prestane plynúť tak nejako normálne a zrazu poznáte ten pocit, prežívate teóriu relativity v praxi a ďakujete za všetky možné aj nemožné vzorce, pretože čas prestal existovať. V jej očiach vidíte úsmev, ktorý sa pomaly presúva na jej pery... Vám sa jemne podvihne jedno obočie a tiež sa začínate usmievať. Zrazu vidíte, ako klopí zrak, pretože už ste jeden druhému veľmi blízko a vo svojej podstate sa na spoločnej ceste miniete, pretože idete naproti sebe, ale každý niekam úplne inam.

Chvíľku po tom, čo ste sa minuli sa otočíte späť, aby ste sa pozreli ešte raz a opäť sa vám stretnú pohľady, pretože ona sa v tom istom okamihu do vás buchla asi tak, ako vy do nej. Zastavíte (ak máte odvahu), vrátite sa k nej a vymeníte si čísla. Neprejde veľmi veľa času a vy si spolu začnete posielať SMSky a zisťujete jeden o druhom, čo najviac, čo sa dá.

Možno náhoda, možno nie, zistíte, že sa volá rovnako ako vaša ex, len s tým rozdielom, že táto je dosť mladšia. V hlave vám začnú lietať výpočty a vy sa musíte silne zamýšľať nad tým, či má niečo takéto vôbec zmysel začínať, alebo to radšej necháte plávať. Predsa len, v tom čase to všetko bolo akosi tabu a veľké vekové rozdiely znamenali v každom vzťahu vždy problém. Nehovoriac o tom, ak išlo o staršieho chalana. Pri ženách, čo mali "zajačikov" sa to rešpektovalo ale naopak to akosi ľudia stále brali nejako zvláštne. 

Ak si však vezmeme do úvahy, že ženy údajne dozrievajú skôr a sú predsa inteligentnejšie skôr ako muži, potom predsa ten vekový rozdiel nemôže byť až taký problém nie? Ale poďme k reálnym číslam... V tom čase to bol rozdiel 7 rokov, čo našu krásku posiela do strednej školy a mňa minimálne na psychiatriu, že si vôbec robím pomyslenie na to, že by som niečo také riskoval a išiel "vychovávať" mladú babu. Mohol by som pokračovať v príbehu ďalej, ale to by som sa nedostal k podstate, ktorou je fakt, že sa chcem po toľkých rokoch zamyslieť nad tým, ako by túto situáciu riešila dnešná doba.

Realita vtedy vs dnes

Zatiaľ, čo v tom čase by sa dalo hovoriť o veľmi veľkom probléme, v dnešnej dobe to vidím tak, že od určitého veku sa na rozdiel vo veku akosi neprihliada. Samozrejme, nehovorím o tom, že 20 ročný chlap by mal mať nejaký vzťah s 10 ročnou alebo tak podobne, ale skôr mám pocit, že v dnešnej dobe je rešpektované to, že je to vecou toho páru, ako sa navzájom vníma a ako to vníma okolie toho páru. V mojom čase to okolie vnímalo s veľmi silným odporom a rezervou, aj keď mám pocit, že v tom čase som si akosi nepriznával fakt, že tých sedem rokov medzi nami bolo fakt veľkou priepasťou.

Na jednej strane som bol v štádiu, kedy som už plánoval skôr rodinu a vychovávanie vlastného dieťaťa a nie uviazanie si teenagera na krk. Realita sa však s nami pohrala trošku inak a tak sme dlho pretrvávajúce výčitky "16/23" zahodili za hlavu a vychutnávali sme si minimálne to, že sme spolu mohli tráviť čas. Ten čas nakoniec ukázal, že tých 7 rokov, čo bolo medzi nami, bolo dosť priepastných na to, aby mal každý z nás iný názor na to, čo kto chce a tak - samozrejme - takýto vzťah nemohol vydržať dlho.

Ako je to však v opačnom prípade?

Čo tak vek, kedy máte 40 a zrazu je priepasť medzi vami 12 rokov? Ona už samozrejme vie, čo chce, má svoju predstavu o rodine, živote a svoje priority, do ktorých asi nebude chcieť aby sa moc kafralo, však? Ale?... Čo ľudia nespravia pre toho,  koho predsa milujú nie? Takže, aké je vaše odporúčanie? Čo si myslíte o tom, keď sú vo vzťahoch veľké vekové rozdiely? Nechajte nejaký ten komentár, nech viem, aký je váš názor.