Život medzi ženami

Od útleho detstva si pamätám skôr na to, že som bol súčasťou dievčenských kolektívov, ako tých chlapčenských. Nebavilo ma naháňať sa s autíčkami, robiť zle komukoľvek alebo niekoho biť. Neviem, či to bolo výchovou, alebo mi to nepripadalo dostatočne "cool", ale bolo to jednoducho tak. Radšej som sa stal súčasťou sveta, kde bol väčší kľud a žiadne zbytočné bitky. Aj to je dôvod, prečo som bol asi tak obľúbený medzi dievčatami a bolo jedno, či išlo o škôlku, školu či iné prostredie. Jednoducho som v tom vedel chodiť už od malička. Od malička som sa snažil skôr porozumieť im, pretože chalanom som rozumel, keďže som bol jedným z nich.

Aj keď sa to možno nezdá, ale faktom zostáva, že práve toto je dnes tá devíza, ktorá ma odlišuje a dovoľuje mi pozerať sa na veci inak - z dvoch strán. Dá sa povedať, že mám na veci hneď niekoľko názorov, pretože - ako ukáže iný príbeh - ovplyvňovalo ma veľmi veľa vecí v mojom živote, ktoré ma vo finále sformovali do dnešnej podoby, kedy nemám problém ženám povedať do očí, že by som s nimi vedel vypiť plno chlastu ale nikdy by ma nedostali do postele, alebo aj to, že by som z nich strhal oblečenie skôr, ako by stihli otvoriť fľašku.

Čo formuje naše budúce správanie?

Na moje šťastie a možno aj nie, som sa narodil v dobe, kedy sme mali všetko ťažké. Prvé oslovenie dievčaťa, ktoré neprebiehalo formou SMSky, či nejakého "swajpu" v nejakej appke, ale poctivo ste si museli odtrpieť, že ste mali kamarátov, čo nevedeli udržať jazyk za zubami a mali potrebu hneď všetko vykričať počas školskej veľkej prestávky, alebo ste jednoducho dievča ťahali za vrkoče, aby si vás vôbec všimla. Dnes je doba inde a je všetko akosi jednoduhšie. Ľudia nebojujú za udržanie vzťahu, pretože vedia, že za rohom je iný, možno horší, možno lepší, ale je. My sme sa v mojich časoch nejako báli prísť o niekoho na kom nám záležalo.

Ale prejdime k otázke, čo vôbec vlastne formuje to, akí sme a ako sa správame? Je to vplyv rodičov? Genetika? Alebo intuitívne schopnosti jedincov rozhodovať sa samostatne? Rád by som povedal, že viem odpoveď, ale, žiaľ, nevedia ju ani vedci, ani psychológovia či lekári. Hold, je to tak, že zatiaľ nie je úplne jasné, čo nás nejako posúva a ovplyvňuje, ale isté je niečo, čo má základ v tom, že sa z každej situácie naučíme. Časť poznatkov sa na nás prenáša od rodičov, ktorí sa nás snažia naučiť, čo je správne a čo nie. Samozrejme, že ako deti im nejako moc nerozumieme a preto sa hneď niekoľko krát musíme o realite presvedčiť aj sami, ale tak si len potvrdíme, že sú veci, ktoré sú nemenné a veci, ktoré sa v čase zmeniť vedia.

Napríklad... Keď nám rodičia tvrdia, že sa nemáme hrať so zápalkami, lebo sa popálime a robíme to, kým sa naozaj nepopálime. Potom sa utvrdíme v tom, že oheň skutočne páli a spôsobuje bolesť, takže sa tomu akosi neskôr snažíme vyhnúť, kým sa s ním nenaučíme správne pracovať. Rovnako je tomu aj pri vzťahoch a pri tom, ako ľudia dosiahnú určitú úroveň uzatvorenia sa do seba.

Láska nie je hra so zápalkami

Áno, ako by ktokoľvek mohol povedať, láska nie je hra so zápalkami a teda sa na to nedá zrovna aplikovať pravidlo, že čím viac krát sa popálite, tým menej zápalok v budúcnosti budete používať, ale... Reálne. Nehovoríme tiež, že sme sa vo vzťahoch riadne spálili? Nehovoríme, že láska nás dokáže spáliť? Hovoríme, že? 

Takže ak sa budeme baviť o tom, či ľudia dokážu zanevrieť aj na lásku rovnako ako dokážu zo svojho života vytesniť hru so zápalkami, tak odpoveď je viac ako jasná. Áno vedia. Toto ale nie je - našťastie - môj prípad, aj keď počet sklamaní by som mohol rozpisovať každý rok a zaplnil by som určite plno dní v roku... Nezanevrel som na lásku, pretože som sa - aj vďaka môjmu detstvu v kruhu žien - dokázal s vecami vysporiadať a pochopiť pohľad na rozchod aj z ich strany. Dokázal som pochopiť, kedy je dôvodom rozchodu zmena nálady, kedy iný chalan, kedy moje blbé reči a kedy to proste len tak nejako samo vyprchalo a odišlo do stratena. 

Dnes, keď píšem tieto riadky tak si spomínam na všetky prvé lásky a aj všetky "prvé" veci, ktoré spolu s nimi boli pre nás oboch "prvé" a musím sa len pousmiať, pretože už mám námet aj na ďalší diel môjho príbehu. Verím, že sa tešíte.